Kde sa železo menilo na meď. Stáročia najstaršej komerčnej cementácie v Európe – od financovania kráľovských dvorov po jednu z najhorších ekologických kríz strednej Európy.
Smolnícke ložisko je bohaté na sulfidické minerály (pyrit, chalkopyrit). Kontakt rúd so vzduchom a vodou spúšťa oxidáciu – vznikajú agresívne kyslé banské vody obohatené o síran meďnatý (modrá skalica). Ponorením odpadového železa do týchto vôd sa spustí spontánna reakcia.
Turzovské jazerá v susednej Gelnici sa v 19. storočí premenili z technických nádrží na exkluzívne kúpele. Počas Rakúsko-Uhorska hostili elitnú klientelu – tenisové kurty, kolkárne a spoločenské Anna bály. Pacienti inhalovali sírnaté silice z prevarenia jazernej vody s ihličím.
Horné jazero s priezračnou vodou o hĺbke 17 m dnes slúži rekreácii. Dolné jazero tvorí kulisu Banského skanzenu a expozície pri štôlni Jozef.
Po zastavení čerpadiel v roku 1990 sa bane nekontrolovane zatopili. Agresívna kyslá voda začala pod tlakom vytekať na povrch – do potoka Smolník, riek Hnilec a Hornád. Kontaminácia je nezvratná a pokračuje dodnes.
Transformácia vody meniacej odpadové železo na meď, ktorá financovala kráľovské dvory, na toxický kal ochromujúci európske rieky – najsilnejší argument pre nutnosť systematickej sanácie.
Geochemický paradox Smolníka
