Keď neexistovali cesty ani železnice, gravitácia a voda boli jedinou silou, ktorá dokázala presunúť tisíce ton dreva z nedostupných hôr do údolí. Slovensko si vytvorilo dva geniálne koncepty.
Lesnícky priemysel čelil odlišnému problému ako baníctvo. Nepotreboval vodu pre stroje – potreboval ju ako transportnú silu. Dvomi odpoveďami boli klauzúry a vodné žľaby.
Dodnes zachovaná klauzúra v Národnom parku Slovenský raj na Bielom potoku. Pôvodná primitívna hrádza stála od roku 1781, modernizovaná konštrukcia vznikla v roku 1787.
Vodný žľab Rakytovo pri Dolnom Harmanci. Celá konštrukcia zo smrekového a jedľového dreva, bez jediného kovového klinca.
Rozmach plavby dreva sa kryl s valašskou kolonizáciou severného Slovenska od neskorého stredoveku. Valasi mýtením lesov získavali státisíce kubíkov dreva a časom sa zapojili do jeho transportu – vzniklo remeslo voľných pltníkov.
Archívy uchovávajú správu z roku 1637, v ktorej hejtman jablunkovského panstva obvinil valachov z Kysúc z „rúbania panského dreva a neprerušovaného púšťania pltí nadol bystrou riekou Kysuca".
Voda s obrovským rachotom vnikla do doliny, zdvihla tisíce ton nahromadeného dreva a zmietla ho desiatky kilometrov k sútokom riek.
Klauzúry a vodné žľaby sú dôkazom, že Slovensko nevyužívalo vodu len pre baníctvo, ale pre celý lesnícky priemysel. Od pltníkov na Hrone cez valašských drevorubačov na Kysuciach až po synchronizované komunity 80 ľudí na svahoch pri Banskej Bystrici – voda bola univerzálnym motorom horskej ekonomiky.