Najdlhší historický banský vodovod na území Slovenska. Len gravitácia, drevené žľaby a precízny výpočet spádu – od Prašivej v Nízkych Tatrách po banské šachty hlboké 250 metrov.
Celková dĺžka vodovodu vrátane všetkých rozvodov. Hlavná priama trasa merala 35,4 km. Drevené potrubia tvorili 30,2 km, kamenné jarky 5,2 km.
Zberná línia vodovodu začala v 16. storočí nad Donovalmi. V roku 1639 siahala do oblasti Buly a v roku 1764 bola potiahnutá až pod severné úbočia masívu Prašivej v Nízkych Tatrách do Pustej doliny. Voda tiekla v otvorených i zakrytých drevených žľaboch a dláždených jarkov, prekleňujúc úžľabiny – takmer na milimeter presne dodržiavala konštantný mierny spád.
Aj po viac ako 100 rokoch od ukončenia prevádzky sú v lesnom teréne Starohorských vrchov dodnes viditeľné zárezy a korytá, kadiaľ tiekla voda k baniam. Lesy SR sprístupnili trasu náučným chodníkom.
Najkrajšie zachovaná banícka obec na Slovensku. Historické banícke domy z dreva a kameňa, renesančný kostol a výhľad z haldy Maximilián tvoria unikátnu kulisu stredovekého baníctva.
Celých 42 kilometrov vodovodu spravoval špecializovaný úradník – rinnmeister. Riadil posádky tovarišov a pochôdzkarov zvaných „žliabkari", ktorí denno-denne prechádzali rozľahlú trasu a okamžite odstraňovali napadané skaly, bahno a ľad.
Údržba bola nepretržitá, celoročná – drevené žľaby boli zraniteľné poveternostnými vplyvmi aj eróziou. Jeden výpadok mohol zastaviť ťažbu v celom revíri.
Na rozdiel od rímskych akvaduktov zásobujúcich mestá, Špaňodolinský vodovod zásoboval banské stroje v extrémnom horskom teréne – s drevenými potrubami namiesto kamenných oblúkov.
Tento vodovod na privádzanie vody je najvýznamnejšie a najpozoruhodnejšie zariadenie špaňodolinského baníctva.
Systém fungoval niekoľko stáročí. Zhasol až spoločne s koncom hlbinného dobývania po roku 1906. Dnes ako celistvé technické dielo neexistuje, ale terénne zárezy v svahoch Starohorských vrchov a moderné lesnícke náučné chodníky Lesov SR trvalo uchovávajú jeho stopu pre odbornú i laickú percepciu.